Piata časť série o spore o nehnuteľnosť v dedičstve. Zistite, aké tri spôsoby formulácie žalobného návrhu súdna prax pozná a ktoré z nich sú právne korektné.
V predchádzajúcich častiach sme si vysvetlili charakter tejto žaloby, príslušnosť súdu, otázku vecnej legitimácie aj možnosť neodkladného opatrenia. V tejto časti sa pozrieme na to, ako presne má byť sformulovaný samotný žalobný návrh (petit) – teda to, čoho sa má žalobca v žalobe domáhať.
Keďže ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, žalobca musí preukázať tzv. naliehavý právny záujem na určení. Ten je daný vtedy, ak žaloba dokáže odstrániť existujúcu právnu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich ďalší právny vzťah – za predpokladu, že túto neistotu nemožno odstrániť iným spôsobom. Naliehavý záujem musí trvať aj v čase, keď súd rozhoduje, a spravidla je daný vtedy, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo jeho postavenie neisté.
Súd zároveň skúma, či určovacia žaloba naozaj rieši spor s konečnou platnosťou, alebo či po nej bude musieť aj tak nasledovať ďalšie konanie.
Dôležitým pravidlom pre formuláciu žalobného návrhu je aj to, že určovací výrok musí zodpovedať právnemu stavu v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP) – súd teda v zásade nemôže určovať práva tak, ako existovali v minulosti, ak už medzičasom zanikli.
V praxi slovenských súdov panuje dlhodobo nejednotnosť v tom, ako má byť žalobný návrh v tomto type sporu sformulovaný. Rozoberieme si tri varianty:
Tento variant považujeme za najsprávnejší z hľadiska všeobecných požiadaviek na určovacie výroky. Podporuje ho napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z roku 2008 (sp. zn. 1 Cdo 26/2007), podľa ktorého musí súd skúmať, či nehnuteľnosť patrí do dedičstva v čase vyhlásenia rozhodnutia – teda musí zohľadniť aj prípadné udalosti, ktoré mohli zmeniť vlastníctvo po smrti poručiteľa (napríklad vydržanie). Súd v tomto rozhodnutí uviedol, že určovanie práv smerom do minulosti (ku dňu smrti) nezodpovedá zákonnej úprave určovacích žalôb.
K rovnakému záveru sa priklonil aj Ústavný súd SR v roku 2017 (sp. zn. I. ÚS 151/2016), ktorý zdôraznil, že ak má mať určovacia žaloba aj preventívny účel (predchádzať ďalším sporom), nedáva zmysel, aby súdy umelo predlžovali právnu neistotu tým, že by otázku dobrej viery nadobúdateľa (evidovaného v katastri ako vlastník) neriešili hneď a nútili strany podávať ďalšie žaloby.
Ani jeden z týchto variantov nie je právne korektný, a preto neprichádza do úvahy. Poručiteľ totiž dňom smrti stratil právnu subjektivitu, takže v čase rozhodnutia súdu už nemôže byť nositeľom práv. Priame určenie vlastníckeho práva dedičov zasa nie je možné, pretože by tým súd v podstate obišiel samotné dedičské konanie – o vlastníckom práve dedičov môže s konečnou platnosťou rozhodnúť len notár v konaní o dedičstve.
Tento variant reprezentuje druhý názorový prúd a má tiež oporu v judikatúre. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z roku 2010 (sp. zn. 3 Cdo 154/2010, publikované ako R 32/2011) uviedol, že v týchto sporoch ide o posúdenie, či bol poručiteľ vlastníkom veci v čase svojej smrti – okolnosti, ktoré nastali neskôr, už nemajú na rozhodnutie súdu vplyv. Súd zároveň zdôraznil, že ak sa nehnuteľnosť následne prejedná v dedičskom konaní, uznesenie o dedičstve nepotvrdzuje, že dedič je vlastníkom veci v súčasnosti.
K podobnému záveru (že sa má vždy určovať stav ku dňu smrti poručiteľa) sa priklonil aj Ústavný súd SR v roku 2013 (sp. zn. I. ÚS 482/2013-50), ktorý zároveň uviedol, že nedostatok naliehavého právneho záujmu nemožno vidieť len v tom, že po smrti poručiteľa došlo k ďalším prevodom vlastníckeho práva – opačný záver by podľa neho viedol k odopretiu spravodlivosti (tzv. denegatio iustitiae).
Formulácia podľa bodu (a) a formulácia podľa bodu (c) nie sú podľa nás vzájomne zameniteľné – líšia sa v rozsahu toho, čo musí súd v konaní dokazovať (aktuálny stav v čase rozhodnutia vs. stav ku dňu smrti poručiteľa). Napriek tomu poukazujeme aj na to, že určovanie vlastníckeho práva ku dňu smrti poručiteľa (variant c) podľa nášho názoru nespĺňa všeobecné teoretické požiadavky na určovacie výroky, hoci ho súdna prax akceptuje.
Podľa záverov Najvyššieho súdu zo dňa 16. decembra 2010, sp. zn. 3 Cdo 154/2010 (R32/2011) bez ohľadu na znenie žalobného návrhu (t. j. určenie, či vec patrí o dedičstva po poručiteľovi, resp. či bol poručiteľ vlastníkom veci ku dňu jeho smrti) má súd vždy určovať stav ku dňu smrti poručiteľa.
V nasledujúcej, 6. časti sa pozrieme na to, ako sa dá táto právna neistota v praxi riešiť, a na naše odporúčanie, ktorý žalobný návrh je pre dediča ako žalobcu „bezpečnejší".
Pripravujete žalobu o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, a nie ste si istí, ako má znieť žalobný návrh? Pripravíme žalobu tak, aby zodpovedala aktuálnej rozhodovacej praxi súdov.
Dohodnite si nezáväznú konzultáciu.
