Spor o určenie, že nehnuteľná vec patrí do dedičstva: ktorý žalobný návrh zvoliť? (6. časť)

V predchádzajúcej časti sme si predstavili tri spôsoby formulácie žalobného návrhu v spore o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. V tejto časti sa pozrieme na praktické dôsledky tejto nejednotnosti a na to, ktorý žalobný návrh považujeme za bezpečnejší.

Prečo na formulácii záleží

Vzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu prax slovenských súdov (a doposiaľ chýbajúce zjednocujúce stanovisko veľkého senátu Najvyššieho súdu SR) je namieste otázka, či a ako môže súd žalobný návrh spresniť, prípadne rozhodnúť o veci inak, než ako bol návrh doslovne sformulovaný.

Oba hlavné varianty žalobného návrhu – „vec patrí do dedičstva" a „poručiteľ bol vlastníkom veci ku dňu smrti" – považujeme za odlišné z hľadiska toho, čo všetko sa musí v konaní dokazovať:

• Ak žalobný návrh znie, že vec patrí do dedičstva, žalobca sa domáha určenia aktuálneho stavu ku dňu rozhodnutia – súd by preto mal skúmať aj skutočnosti, ktoré mohli ovplyvniť vlastníctvo po smrti poručiteľa (napríklad vydržanie). Ak by súd namiesto toho rozhodol len o stave ku dňu smrti poručiteľa, priznal by žalobcovi menej, než o čo žiadal.
• Naopak, ak žalobca žiada určenie stavu ku dňu smrti poručiteľa, a súd by rozhodol o stave ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, znamenalo by to, že súd prekročil žalobný návrh a priznal viac, než sa žiadalo. Súd totiž v zmysle § 216 CSP nemôže rozhodovať nad rámec toho, čoho sa žalobca domáha (tzv. zákaz rozhodovania ultra petitum), okrem prípadov, keď to výslovne umožňuje osobitný predpis.

Naše odporúčanie

Z uvedeného vyplýva, že oba žalobné návrhy sú samostatné a nemali by byť vzájomne zamieňané. Napriek tomu, keďže sa nejednotnosť súdnej praxe v tejto otázke doteraz nevyriešila, zastávame názor, že bez ohľadu na to, ktorý z týchto dvoch žalobných návrhov si žalobca zvolí, súd by až do prijatia zjednocujúceho stanoviska veľkého senátu Najvyššieho súdu SR nemal žalobu len pre nesprávnu formuláciu petitu zamietnuť – v opačnom prípade by totiž mohlo dôjsť k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Ide totiž o neprimerané nároky na žalobcu, ak sa na jednotnom výklade nedokážu zhodnúť ani samotní odborníci.

Zároveň upozorňujeme, že ani prípadná ústavná sťažnosť nemusí byť v tejto otázke úspešná – Ústavný súd SR sa totiž vo svojej ustálenej praxi obmedzuje len na posúdenie toho, či je výklad všeobecných súdov ústavne akceptovateľný, a nezasahuje do toho, ktorý z viacerých výkladov by mal byť správny. Zjednotenie tejto otázky patrí do právomoci veľkého senátu Najvyššieho súdu SR.