Prvá časť série o spore, keď dedičia tvrdia, že do dedičstva mala patriť aj nehnuteľnosť, ktorá v ňom chýba. Zistite, o aký typ žaloby ide, kedy ju možno podať a prečo nejde o spor vyvolaný samotným dedičským konaním.
Sporom o to, či konkrétna nehnuteľná vec patrí do dedičstva, sa budeme venovať v sérii viacerých článkov. V tejto prvej časti sa pozrieme na to, akú povahu má žaloba, ktorou sa dedičia domáhajú určenia, že nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, resp. že poručiteľ bol jej vlastníkom v čase svojej smrti.
Podľa aktuálne prevažujúcej rozhodovacej praxe súdov a odbornej literatúry nejde o žalobu na určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP), ale o klasickú určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, pri ktorej je potrebné preukázať naliehavý právny záujem. Pre zaradenie tejto žaloby pod § 137 písm. d) CSP totiž chýba výslovné zákonné splnomocnenie. Navyše, samotné určenie právnej skutočnosti by nemalo samo osebe žiadny význam – v skutočnosti ide o žalobu smerujúcu k určeniu práva k dedičstvu.
(V právnej teórii existujú aj opačné názory, podľa ktorých ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP, pri ktorej sa naliehavý právny záujem neskúma – tieto názory vychádzajú z toho, že v tomto konaní nedochádza k určeniu vlastníckeho práva.)
Táto žaloba sa uplatňuje v situáciách, keď sa jeden alebo viacero dedičov domnieva, že do dedičstva mala patriť aj nehnuteľná vec, ktorá v súpise aktív dedičstva chýba – najčastejšie preto, že ako vlastník je v katastri nehnuteľností zapísaná iná osoba.
Notár ako súdny komisár v takom prípade nie je oprávnený zaradiť nehnuteľnosť do súpisu aktív dedičstva, a to ani vtedy, keď sám zistí rozpor so zápisom v katastri nehnuteľností. Rovnako nemôže sám (predbežne) posudzovať správnosť zápisu vo verejnom registri. Dôsledkom je, že na takýto sporný majetok sa pri výpočte čistej hodnoty dedičstva v dedičskom konaní neprihliada (§ 198 ods. 1 CMP). Právny poriadok však dedičom umožňuje iniciovať samostatnú žalobu o určenie, že nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, resp. že poručiteľ bol jej vlastníkom v čase svojej smrti.
Sporné je, či túto žalobu možno považovať za žalobu na určenie vlastníckeho práva – táto otázka má zásadný vplyv na určenie miestnej príslušnosti súdu aj na výšku trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd SR sa touto otázkou zaoberal už v roku 2013. Uviedol, že pri žalobách o určenie, že vec patrí do dedičstva (resp. že poručiteľ bol jej vlastníkom v čase smrti), nemožno pri určovaní odmeny za právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva – keďže nejde o spor o určenie vlastníckeho práva. Úspešný výsledok tohto konania totiž priamo nezakladá vlastnícke právo dedičov, ktorí žalobu podali. Ústavný súd tento rozsudok charakterizoval skôr ako vyriešenie predbežnej otázky, relevantnej pre ďalší priebeh dedičského konania – bez toho, aby priamo určil, čo presne je predmetom tohto sporového konania. K obdobnému záveru dospel Ústavný súd SR aj v ďalších dvoch rozhodnutiach (sp. zn. II. ÚS 295/2013-12 a IV. ÚS 187/2018).
Vzhľadom na požiadavky na formuláciu žalobného návrhu a na postupnosť krokov potrebných na určenie vlastníckeho práva dedičov, sa možno skôr prikloniť k záveru, že nejde o žalobu na určenie vlastníckeho práva, ale o osobitný druh žaloby. Vlastnícke právo sa ňou totiž určuje len „prejudiciálne" – teda predbežne, ku dňu smrti poručiteľa. Na túto žalobu následne, po skončení dedičského konania (prípadne dodatočného konania o dedičstve) a vydaní uznesenia o dedičstve, nadväzuje samostatná žaloba o určenie vlastníckeho práva dedičov.
Táto žaloba nie je sporom (ani skutkovým, ani právnym) vyvolaným dedičským konaním, a teda nejde o spor o dedičské právo podľa § 192 až § 194 CMP. Spory vyvolané dedičským konaním sa totiž týkajú okruhu dedičov, nie rozsahu majetku patriaceho do dedičstva. K určeniu, či nehnuteľná vec patrí do dedičstva, nedochádza priamo v konaní o dedičstve (ktorého účastníkmi môžu byť len dedičia, prípadne tí, o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že dedičmi sú) – ide o samostatné sporové konanie, ktoré spravidla iniciuje dedič voči tretej osobe, ktorá nepatrí medzi potenciálnych dedičov.
Z časového hľadiska nie sú dedičia ničím obmedzení – žalobu môžu podať pred skončením konania o dedičstve, ako aj po jeho skončení. Ak právoplatnosť rozsudku, ktorým sa vyhovelo žalobe (teda určilo sa, že majetok patrí do dedičstva, resp. že poručiteľ bol jeho vlastníkom v čase smrti), nastane až po skončení konania o dedičstve, tento majetok sa dodatočne prejedná v tzv. dodatočnom konaní o dedičstve.
V praxi nie je vylúčené, že konanie o vypratanie nehnuteľnosti spojené s predbežným (prejudiciálnym) určením vlastníckeho práva – napríklad z dôvodu namietanej absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy – začne ešte pred smrťou poručiteľa. Keďže absolútnej neplatnosti sa môže dovolávať ktokoľvek, žalobcom by teoreticky mohol byť aj potenciálny dedič, ten by však nemohol žalovať priamo o určenie vlastníckeho práva, keďže mu v takom spore chýba aktívna legitimácia. Vo všeobecnosti preto takúto žalobu podáva sám poručiteľ.
Ak v takomto konaní nie je vydané právoplatné rozhodnutie do smrti poručiteľa, súd postupuje podľa § 63 ods. 1 a 2 CSP a podľa povahy sporu posúdi, či konanie zastaví, alebo v ňom bude pokračovať. Keďže ide o majetkový spor, konanie sa spravidla nezastavuje a súd v ňom pokračuje s dedičmi na základe výsledkov dedičského konania. Do právoplatnosti uznesenia o dedičstve môže súd konanie prerušiť, no v niektorých prípadoch (najmä pri jedinom dedičovi alebo veľmi úzkom okruhu dedičov) zákon umožňuje, aby sporové konanie pokračovalo kontinuálne, bez prerušenia.
Po vstupe do konania sú dedičia v zásade povinní zmeniť pôvodný žalobný návrh – namiesto pôvodného návrhu poručiteľa na vypratanie s prejudiciálnym určením vlastníckeho práva musia žalovať, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, resp. že poručiteľ bol jej vlastníkom v čase smrti. Dedičia sa nemôžu domáhať priamo určenia svojho vlastníckeho práva k veci a takto obísť dedičské konanie – taký žalobný návrh by súd musel zamietnuť. Dedičské právo môže potvrdiť výlučne notár v nesporovom konaní o dedičstve.
Domnievate sa, že do dedičstva mala patriť aj nehnuteľnosť, ktorá v ňom chýba? Posúdime Vašu situáciu a poradíme, ako postupovať pri podaní určovacej žaloby.
Kontaktujte nás pre nezáväznú konzultáciu.
